Aj predávať umenie je umenie

Autor: Melita Gwerková | 30.5.2018 o 9:32 | (upravené 31.5.2018 o 15:19) Karma článku: 4,89 | Prečítané:  1774x

Príbeh o mužovi, ktorý sa od predaja tapisérií prepracoval k najväčšiemu obchodníkovi s umením na svete. Joseph Duveen (1869 – 1939).

Joseph Duveen bol britský obchodník s umením, ktorý začiatkom 20. storočia nakupoval diela starých majstrov od ochudobnenej európskej aristokracie a predával ich bohatým americkým priemyselníkom. Vo svojom slávnom vyhlásení povedal: „Európa má veľa umenia, Amerika má veľa peňazí.“ Ako nesmierne šikovný obchodník na tom dokázal zarobiť obrovský majetok a do histórie sa zapísal ako najväčší a najznámejší obchodník s umením.

Narodil sa ako prvý spomedzi 13 detí v roku 1869 v anglickom meste Hull. Jeho otec Joel bol holandským migrantom z rodiny s dlhou tradíciou obchodovania s umeleckými predmetmi. Joelova matka, teda Duveenova stará mama, naštartovala rodinný biznis tým, že svojho syna ako chlapca poslala predávať holandskú bielo-modrú keramiku do Anglicka, kde sa okamžite stala módnym a lukratívnym tovarom. Po presťahovaní sa do Anglicka svoju ponuku rozšírili o čínsky porcelán, tapisérie a starý francúzsky nábytok. Jeho otec spolu s bratom postupne založili prevádzky Duveen Brothers najprv v Londýne, potom v New Yorku a nakoniec v Paríži.

Vo veku 29 rokov prevzal Joseph Duveen po otcovi firmu a premenil ju na obchod s výtvarným umením. Mnohí by sa uspokojili s udržaním ziskovosti a prestíže rodinného podniku. Duveen však bol iný. Poháňala ho až neskrotná túžba zatieniť nielen svojho otca, ale všetkých konkurentov vo svojej oblasti. Ako zbehlý obchodník využil to, že európska aristokracia mala kvalitné umenie a naliehavú potrebu peňazí, zatiaľ čo Američania mali veľa peňazí. Stačilo, aby tieto dva konce spojil. Predvídavo skúpil zbierky európskej šľachty. Bral všetko, čo bolo v ponuke, od starých majstrov po francúzsky nábytok a následne si pre svoje zásoby vybudoval trh tým, že poučoval o umení amerických zbohatlíkov, pre ktorých umenie znamenalo aj vstupenku do vyšších kruhov. Svoju prácu si robil perfektne. Umenie, ktoré si vyberal a ponúkal bolo najlepším na trhu a mnohí z jeho klientov si založili vynikajúce zbierky, ktoré sa neskôr dostali do múzeí. V tomto zmysle Duveen významne prispel ku kultúrnemu životu Ameriky.

Špióni, podplácanie a exkluzívna starostlivosť o klientov

Tento šikovný obchodník vedel, že na to, aby zaujal svoju bohatú americkú klientelu je dôležité ako a kde bude prezentovať svoje diela i seba samého. Jeho domy a výstavné priestory na Fifth Avenue a Place Vendôme dosiahli stupeň luxusu a sofistikovanosti, ktorý zaujal a ohromil dokonca aj jeho najbohatších klientov.

Okrem toho medzi jeho praktiky patrilo aj podplácanie služobníctva s cieľom zistiť informácie o potencionálnom alebo existujúcom zákazníkovi. Keďže bol ku podriadeným svojich klientov veľmi štedrý, dozvedel sa o veciach, o ktorých jeho súperi nemali ani tušenia. Takto sa mu podarilo naplánovať viacero „náhodných“ stretnutí, z ktorých sa neskôr stali veľmi výnosné známosti. Jeho pozornosť ku klientom nepoznala hraníc. Nielenže radil svojim novým priateľom o najkvalitnejšom umení, zdobil ich domy, pomohol im naplánovať večerné oslavy, zahrnul ich vyberanými darmi či dokonca skladoval ich obľúbené cigary. Vytvoril si dokonca sieť špehov, ktorý ho držali v obraze o situácii na umeleckom trhu po celom svete. Aj dnešní marketéri by sa asi mali čo učiť. Veď vďaka jeho presvedčivosti, vkusu, určite aj šarmu sa medzi jeho klientov zaradili napríklad aj americký bankár J. P. Morgan, priemyselník a minister financií USA A. W. Mellon., J. D. Rockefeller či J. P. Getty. Po ich smrti sa veľa diel dostalo do amerických múzeí, kde sú hlavným lákadlom. Napríklad Národnú galériu umenia (National Gallery of Art) vo Washingtone tvoria najmä „Duveenove diela“.

Nikdy sa s predajom neponáhľal. Nechal dielo u potencionálnych kupcov aj rok, až kým sa s ním tak nezžili, že ho už nechceli dať preč. Svoje územie si tvrdo strážil a nepustil doň žiadneho ďalšieho konkurenta. Jeden zberateľ napríklad zvažoval kúpu maľby zo 16. storočia. Zavolal Duveena, ako skúseného odborníka, aby sa na obraz pozrel. Ten sa ku dielu priblížil a poznamenal: „Cítim čerstvú farbu.“ Ako sa zberateľ rozhodol nevieme, ale viem si predstaviť, že ak nestačil tento argument, určite sa ešte nejaké presvedčivé slovko našlo...

Duveen nerád nakupoval na aukciách. Hlavným dôvodom bola verejná nákupná suma, ktorá ho tým pádom limitovala pri určení predajnej ceny. Opätovne pripomínal zberateľom, že získať obrazy za 50 000 dolárov je ľahké. Ale nájsť jeden za štvrť milióna, to už nevie hocikto. Už keď diela kupoval vedel, komu a za koľko ich predá. Jeho finančné transakcie s cennými papiermi a prepracované úverové dohody – ako napr. požičanie peňazí od A. W. Mellona na kúpu obrazov, ktoré mu následne so značným ziskom predal, boli samy o sebe umením.

Priateľstvo pre pravosť diel

Duveen bol prvotriednym znalcom vo francúzskom umení a dizajne 18. storočia. Ale v ostatných oblastiach bol tak trošku amatér. Práve preto tridsať rokov zamestnával Bernarda Berensona, ktorý sa venoval talianskej renesancii. Väčšinou mu vyplácal províziu vo výške 25% z predaja diel, pri ktorých potvrdil ich pravosť. Nešlo len tak o hocijaké mená. Do rúk sa mu dostali diela Fra Angelica, Belliniho, či dokonca Titiana a Verocchia. Respektíve ani nie tak do rúk. Berenson potvrdzoval pravosť  diel na základe čierno-bielych fotografií, ktoré posudzoval zo svojho domu v Taliansku. Samozrejme, rokmi sa ukázalo, že nie vždy šlo o pravé diela alebo správne priradené diela. Napríklad obraz „Kľananie pastierov" (Adoration of the Shepherds), ktorý dnes visí v Národnej Galérii vo Washingtone, pôvodne priradil Titianovi. Dnes je pri obraze štítok s menom Giorgione, ktorého diela sú cennejšie a vzácnejšie. A práve na tomto posudku sa skončilo aj ich priateľstvo a spolupráca...

Milovaný i odsudzovaný

V roku 1933 sa Duveeen stal barónom (Baron Duveen of Millbank) za prínos pre britskú kultúru. Čo je trošku paradoxné, keďže roky systematicky vyvážal národné poklady a predával ich do Ameriky. K múzeám však bol veľmi štedrý. Značnú finančnú čiastku venoval napríklad londýnskej galérii Tate (dnes Tate Britain) a tiež postavil budovu pre Britské múzeum, v ktorej sú od roku 1939 vystavené Elginove mramory. Menej pozitívnych reakcií vyvolalo reštaurovanie spomínaných Elginových mramorov. Na pokyn Duveena ich pomocou drátených kartáčov a kyseliny doslova vybielili. Tento zákrok medovo zafarbené kamene trvalo poškodil...

Počas jeho života sa niekoľkokrát ocitol pred súdom za svoje vyhlásenia o pravosti diel. Sám však mnohokrát prekabátil aj skúsených právnikov. Asi najznámejší bol prípad Leonardovho diela „La Belle Ferronière“. Dve takmer identické diela sa ocitli na trhu v rovnakom čase. Len jedno mohlo byť pravé.  V roku 1921 ho zažalovala André Lardoux Hahn (Kansas, USA) a požadovala 500 000 dolárov za škodu, ktorú jej Duveen svojim vyhlásením o nepravosti diela spôsobil. Pani Hahn totiž chcela tento obraz predať, no Duveen verejne poprel jeho pravosť, keďže originál visel v Louvri. Práve na základe toho sa dohoda o predaji zrušila. Súdny prípad sa ťahal roky, obe verzie obrazov prešli podrobným skúmaním a porovnávaním. Aj napriek dôkazom sa porota nevedela zhodnúť na verdikte a sudca chcel navrhnúť nový proces. Duveen radšej súhlasil s mimosúdnym vyrovnaním, pričom Hahn zaplatil 60 000 dolárov plus súdne náklady. Úplne paradoxným záverom je, že kansaské dielo, niekedy prezývané aj ako „americký Leonardo“ sa v Sotheby´s v roku 2010 predalo za neuveriteľných 1,5 milióna dolárov.

Duveen zomrel vo veku 69 rokov. Na účte mal 15 miliónov dolárov a inventár v hodnote 10 miliónov. Jeho vplyv na trh diel starých majstrov sa ukázal najmä po jeho smrti, kedy ceny veľmi rýchlo klesli. Dokonca obrazy autorov ako Gainsborough, Romney, Lawrence  a iných anglických maliarov už nikdy nedosiahli také vysoké sumy ako za jeho života.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gajdoš podľa švédskej firmy klamal o ponuke na stíhačky

Ministerstvo obrany sa voči tvrdeniam firmy Saab ohradilo.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Beblavý stavil na nudu. Výborne

Keď už má strana podporiť niekoho „zvonka“, logické je vybrať si toho, kto je vám blízko a má najlepšie šance.

SVET

Bavori dali Merkelovej ultimátum. Má zmeniť politiku voči utečencom

Do dvoch týždňov má dosiahnuť dohodu.


Už ste čítali?