O Nočnej hliadke, ktorá vôbec nie je nočná

Autor: Melita Gwerková | 30.11.2018 o 9:05 | Karma článku: 10,12 | Prečítané:  4058x

V roku 1642 Rembrandt dokončil svoje najväčšie a azda aj naznámejšie dielo Nočná hliadka. Keby vedel, že jeho obraz orezali, niekoľkokrát poškodili, domaľovali a dokonca ešte aj mylne nazvali, kto vie, čo by povedal...

Obraz si objednala civilná amsterdamská garda – Kloveniersky oddiel v roku 1640. Malo ísť o klasický skupinový portrét, ktorý bol v tomto období úplne bežnou objednávkou. Čo však nebolo bežné bol výsledok, s ktorým Rembrandt prišiel. Všetci predpokladali, že bude postupovať podľa všeobecne zaužívaných pravidiel. Po dvoch rokoch, teda v roku 1642 však predstavil obraz, ktorý sa stal nielen jeho najväčším a najznámejším, ale tiež kľúčovým dielom tohto obdobia. Rembrandt totiž do statických portrétnych polôh vsadil akciu a pohyb. Postavy mužov nezachytil vedľa seba, ako bolo zvykom, ale vo chvíli, kedy kapitán vydáva rozkaz svojmu poručíkovi na pochod. Pohyb cítiť z každej postavy. V centre dominuje kapitán oddielu Frans Bannick Cocq a poručík Willem van Ruytenburch.  To, že sa niekoho tvár objavila na obraze však nebolo zadarmo. Každý zo znázornených zaplatil autorovi údajne 100 guldenov.

Na obraze je znázornená aj žena, ktorá však nie je reálnou postavou, skôr symbolom. Na opasku má zavesené kura za pazúry a práve pazúr bol symbol oddielu Kloveniers spolu s pažbou muškety, ktorá vystupuje na zlatom pozadí jej šiat.  

Ako to už býva, obraz zaznamenal obdiv aj kritiku, ktorá pramenila práve z narušenia zaužívaných pravidiel. Objednávateľom sa však dielo muselo páčiť, pretože si ho zavesili do svojho sídla a kapitán Cocq si objednal pre svoj rodinný album jeho akvarelovú kópiu.

Príliš veľký? Zmenšime ho...

Súčasná Nočná hliadka, ktorú môžeme vidieť v amsterdamskom múzeu Rijksmuseum, je menšia oproti dielu, ktoré namaľoval Rembrandt. V roku 1715, pravdepodobne po skončení činnosti tejto gardy, obraz presunuli do sály vojenskej rady mestskej radnice v Amsterdame. Priestor však bol pre obraz malý a tak ho museli zmenšiť. Ubralo sa z hornej a najviac z ľavej časti obrazu, čím sa hlavné postavy dostali ešte do väčšej pozornosti. Pôvodná verzia sa zachovala vďaka malej kópii diela, ktorej autorom je Gerrit Lundens. Namaľoval ju pravdepodobne niekedy po roku 1642. Toto však nebola jediná zmena, ktorá sa udiala bez súhlasu autora. Na žiadosť oddielu na obraz pridali emblém s 18 menami znázornených členov Kloveniers. Ku tomuto dodatku došlo pravdepodobne tiež v roku 1715.

Nočná alebo denná hliadka?

Najväčším paradoxom je, že názov diela Nočná hliadka vôbec nie je správne. Pôvodný názov bol podstatne dlhší „Militia Company of District II commanded by Captain Frans Banninck Cocq“ (v preklade niečo ako Vojenská garda obvodu II pod vedením kapitána Frans Bannick Cocq-a). Súčasný názov bol dielu priradený až koncom 18. storočia. V tej dobe bol obraz stmavený nánosom špiny, laku a sadze z krbu, a tým pádom pôsobil, akoby sa scéna odohrávala v noci. Po skončení 2. svetovej vojny obraz zreštaurovali, vďaka čomu sa odstránili tieto dodatočné vrstvy. Ukázalo sa, že scéna sa neodohrávala v noci, ale naopak šlo o denný výjav. Len nevhodné umiestnenie obrazu spôsobilo jeho stmavnutie. Napriek tomu mu tento názov ostal až do dnes.

Poškodenie

Na obraz zaútočili celkovo trikrát. Prvýkrát 13. januára 1911, kedy sa ho nožom pokúsil poškodiť bývalý vojenský kuchár, ktorý tak pravdepodobne urobil na znak protestu proti vlastnej nezamestnanosti. Druhý útok, taktiež nožom, sa odohral 14. septembra 1975. Tentokrát žiaľ úspešný. Nezamestnaný školský učiteľ dorezal obraz na viacerých miestach. Niektoré zdroje uvádzajú, že ho deň predtým nepustili do múzea, pretože prišiel po otváracích hodinách. Po jeho zatknutí sa vraj vyjadril, že jeho poslaním bolo obraz zničiť. Skončil na psychiatrii, kde o rok neskôr spáchal samovraždu. Oprava diela trvala celých 6 mesiacov, pričom stopy po zárezoch sú pri dôkladnom prehliadaní málo viditeľné. Následne bol obraz pod stálym dozorom strážcov. Napriek tomu, opäť nezamestnaný, nemenovaný Holanďan 6. apríla 1990 nasprejoval koncentrovanú kyselinu sírovú na časť diela. Našťastie, vďaka skorému zásahu, kyselina narušila len lak, maľbu nepoškodila.

V krátkosti o Rembrandtovi

Rembrandt Harmenszoon van Rijn (1606-1669) sa narodil v holandskom meste Leiden. V roku 1631 sa presťahoval do Amsterdamu, kde býval v dome predajcu umenia Hendrick van Uylenburgh-a. Práve jeho sesternica Saskia, ktorá pochádzala z bohatej rodiny, sa stala Rembrandtovou manželkou v roku 1634. Mali spolu 4 deti, 3 zomreli po pár mesiacoch. Štvrté dieťa – syna Titusa (nar. 1641) zobrazil na mnohých portrétoch. Jeho žena však krátko po narodení syna zomrela vo veku 29 rokov na tuberkulózu alebo mor. Pracovne sa dovtedy Rembrandtovi darilo. Stal sa úspešným maliarom a svoj majetok zveľaďoval jednak predajom svojich diel (priemerná cena za jeho obraz bola okolo 340 guldenov, čo bola na tú dobu vysoká suma), ale tiež učením. Vie sa, že mal viac ako 40 žiakov, pričom každý z nich mu platil ročne 100 guldenov. S peniazmi však nevedel narábať. Ak ich mal, tak ich minul na kúpu obrazov alebo starožitností. Pravidelne kupoval na aukciách a sám sa označoval za obchodníka s umením. Prílišné míňanie mu zazlievala aj manželkina rodina. Jeho najväčšou investíciou bola kúpa domu, ktorý dnes poznáme ako Rembrandtov dom v Amsterdame. Kúpil ho v roku 1639 za vtedy závratnú sumu 13 000 guldenov, 2/3 domu boli financované z pôžičky. Ako sa neskôr ukázalo, investícia pre neho nebola dobrá. Už za pár rokov Rembrandt prestal splácať pôžičku, čo postupne viedlo k jeho bankrotu v roku 1656. Čo mohlo byť dôvodom takejto zmeny?

Niektorí sa prikláňajú ku tomu, že zlomovým obdobím bolo práve dokončenie diela Nočnej hliadky a zároveň smrť Saskie. Po roku 1642 dostával oveľa menej objednávok, čo sa prisudzuje aj tomu, že po jej smrti začal maľovať temnejšie a depresívnejšie diela a jeho klientela postupne prechádzala na umenie z Francúzska, ktoré bolo farebnejšie a veselšie. Ku finančným ťažkostiam určite prispela aj recesia, ktorá zasiahla Amsterdam v 50-tych rokoch 17. storočia. Svoju rolu zohrali aj ženy, ktoré sa v jeho živote objavili. Po smrti svojej manželky si začal milostnú aféru so zdravotnou sestrou svojho syna – Geertje Dircx. Tá ho neskôr zažalovala za nedodržanie sľubu, že si ju vezme za manželku. Rembrandt sa totiž „zaplietol“ aj so svojou slúžkou Hendrijckje Stoffels. Geertje nakoniec skončila v blázninci a Rembrandt zostal s Hendrickje až do jej smrti v roku 1663, aj keď si ju nikdy nevzal. Dôvodom bola pravdepodobne záveť po Saskii, na základe ktorej by v prípade ďalšieho manželstva stratil nárok na majetok z prvého manželstva. Ako sa jeho finančná situácia zhoršovala, bol nútený postupne predať nielen dom, ale aj svoju vzácnu kolekciu umeleckých diel. Presťahovali sa do chudobnejšej časti mesta. O 5 rokov po smrti Hendrickje (1668) zomrel aj syn Titus, ktorého sám Rembrandt nasledoval o rok neskôr. Rembrandt teda zomrel ako chudobný muž. Pochovaný bol pravdepodobne vedľa syna a Hendrijcke, aj keď niekde sa uvádza, že jeho hrob ako chudobného občana nebol vôbec označený a neskôr dokonca zničený. Dnes sa za miesto jeho posledného odpočinku považuje kostol Westerk v Amsterdame, kde je umiestnená pamätná tabuľa. Rembrandtovi sa oficiálne prisudzuje 600 – 650 diel, pričom aktuálne je v obehu na svetovom trhu pravdepodobne až niekoľko tisíc jeho falzifikátov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Už ste videli, aby Mikloško ustúpil?

Ako demokrati hľadali kandidáta.


Už ste čítali?